O nás... ako sa to všetko začalo...
Môjho prvého potkaníka mi kúpila mamina v roku 2002. Vtedy som mala 11 rokov a o potkaníkovi ako o domácom miláčikovi som ani neuvažovala. Potkany mi neprišli príliš atraktívne. S bratom sme chceli papagája, takže keď som prišla zo školy a mamina mi oznámila, že nám kúpila potkaníka, neboli sme s bratom príliš nadšený no išla som sa naňho pozrieť a keď som ho uvidela – zamilovala som sa. Nevedela som, že aj potkaníky môžu byť tak pekné. Ja som si vždy predstavovala buď divokého špinavého potkana alebo typického zverimexákového albína s hrôzostrašnými krvavo červenými očami.
V malej prepravke na mňa čakal čierny husky potkaník s čiernymi očkami a keďže v tom čase som frčala na Harrym Potterovi, potkaník dostal meno po škriatkovi z tejto knihy.
Na pamiatku Dobbyho som svoju ChS pomenovala Dobbyland. Pretože práve on ma presvedčil, že potkaníky sú nielen krásne, ale aj inteligentné a oddané zvieratká.
Po čase sme sa rozhodli kúpiť si ešte jedného potkaníka. Bola to aguti samička. Pomenovali sme ju Winky (tiež škriatok z Harryho Pottera). Po pár mesiacoch sme sa rozhodli, že by bolo fajn keby mali spolu mladé. Veľmi sme sa na maličké tešili. Našu radosť však prekazila hrôza, keď samička celý svoj vrh po narodení začala zabíjať. Bolo to asi pre to, že samičku sme si kúpili už o čosi staršiu. Nebola na nás tak veľmi zvyknutá ako samček a aj celkovo bola plachejšia a bojazlivejšia. Pre potkaníkov je prirodzené, že keď sa obávajú o svoje mláďatá, tak ich radšej zožerú sami ako by ich mal niekto iný uloviť a oni by prišli o svoje mláďatá a ešte by aj ostali hladný.
Keď už však prešla nejaká doba samička sa skludnila a nebola už ani taká plachá. Skúsili sme pokus o mláďatká zopakovať. Keď mali prísť maličké na svet, nachystali sme samičke množstvo potravy a vody, aby sme ju nemuseli vyrušovať, keď sa maličké narodia. Po ich narodení sme sa radšej 2 dni k akváriu s potkaníkmi ani nepribližovali. Tentokrát to dopadlo dobre. Problém nastal až pri čistení akvária. Samička sa bála o malé a začala hrýzť. Ale o malé sa vzorne starala. Z 9 mláďat prežilo 8. Tie maličké boli nádherné. Bolo krásne pozerať ako rastú a ako nám dôverujú. Bolo ťažké pre nich nájsť nový domov, ale podarilo sa. Usúdili sme, že je to hlúposť páriť ich, lebo nové domovy pre nich sa hľadali ťažko. Ďalšie párenie by však aj tak nebolo úspešné. Samičke sa totiž objavila na bruchu hrčka. Veterinár nám oznámil, že je to nádor a upozornil nás na možné riziká spojené s operáciou a keďže Winky už mala 1,5 roka bála som sa, že o ňu pri operácii prídem. A tak hrčka rástla. Winky však nemala žiadne viditeľné problémy. Vtom čase sa Dobbymu na hlave objavila hrčka. Bol to taktiež nádor. Na rozdiel od Winky, Dobby začal mať problémy a zo dňa na deň začal upadať. Keď som mala pocit, že už je to s nimi naozaj zlé, zobrala som ich k veterinárovi uspať. Dobby v tom čase už pomaly zomieral a Winky mala nádor veľký skoro ako tenisová loptička.
Veterinár ich uspal a my sme ich pochovali spolu na záhradu starých rodičov. Bola som z toho veľmi smutná. Rozhodla som sa, že si už potkaníka nekúpim, pretože to nechcem zažiť znovu. Pozerať sa na zúbožené zvieratá a nemôcť im pomôcť....
Čo predchádzalo založeniu ChS...
Po istom čase (rok 2006) začal s potkaníkmi špekulovať otec. Našiel na internete, že existujú aj potkaníci s PP, u ktorých sa dbá na to, aby boli krížený nepríbuzne a aby boli zdravý. Keď som sa dozvedela o potkaníkoch s PP znovu som zatúžila mať potkana. Tu som si mohla byť istejšia, že potkaníky sú z nepríbuzného chovu, a tak som si myslela, že je oveľa menšia pravdepodobnosť, že by moje potkaníky znovu ochoreli na nádory.
Problém bol však nájsť dostupnú ChS. Ukázalo sa, že na Slovensku ich moc nie je. Takže moja prvá potkanka s PP bola z Českej republiky. Boann bola čierna hooded velveteenka od Světlonoša.
Ako som si prechádzala stránky s potkaníkmi zapáčila sa mi americká modrá farbička. Takže som začala zháňať takúto potkanku. Tentokrát som našla takéhoto potkaníka na Slovensku v ChS Winnierat, no volný bol už iba jeden samček – Caesar of Winnierat. Zobrala som si teda samčeka aj napriek tomu, že som vedela, že ich budem musieť chovať oddelene a už vtedy som pomýšlala na to, že by sme mohli mať opäť miminká, no tento raz už normálne s PP. Zistila som však, že Boann a Caesar sa na seba vonkoncom nehodia a ich spojenie by nebolo na PP vhodné. Chov s PP mi zrazu prišiel strašne náročný na informácie, no ani to ma neodradilo. Začala som si zisťovať viac a veľmi mi v tom čase pomohla Michaela z chovaťelskej stanice Myjka, ktorá mi všetko trpezlivo vysvetlovala a pomohla mi založiť si svoju vlastnú chovateľskú stanicu, ktorá musela byť evidovaná v ČR pretože na Slovensku sme podobnú organizáciu nemali. Vo februári 2007 sme sa stali treťou oficiálnou chovateľskou stanicou na SR a ja som bola asi aj najmladšou oficiálnou chovateľkou. V tom čase som mala len 15 rokov.
Aby Boanna a Caesar nemuseli byť sami, zaobstarali sme si ešte dvoch potkaníkov a tento krát sme už hladali potkaníkov, ktorý by sa na seba aj „hodili“. Postupne teda k nám prišiel Eros Palpebra a Libby of Navel obaja z Čiech.
Z prvého vrhu sme si nechali jedného samčeka (Ali Mou of Dobbyland), ktorý bol „tak škaredý až bol pekný“ :-) Volali sme ho E.T. , E.T. spolu s jeho bratom bol prvý fuzz potkan s PP odchovaný na Slovensku.
Neskôr sme po Libby a Erosovi odchovali ešte dva vrhy (už pod novozaloženou organizáciou chovateľov potkanov na Slovensku. V „našom“ slovenskom zväze sme mali prvých uchovnených potkanov a prvý vrh zapísaný v Slovenskej plemennej knihe), no z týchto vrhov sme si už miminko nenechali. 5 potkanov bolo pre nás už akurát.
V roku 2009 sa k nám vrátilo jedno miminko z vrhu B. Bola to Bosorka of Dobbyland. Vrátila sa k nám od jednej nezodpovednej chovateľky, ktorá ju spolu s inými potkankami dala strážiť na leto kamarátke a už sa po ne nikdy nevrátila.
Bosorka bola našou poslednou potkankou. V tom čase sme už mali doma môjho vysnívaného a dlho očakávaneho psíka a na potkanov som už toľko času nemala, pretože som sa začala venovať kynológii. Rozhodla som sa, že si už nového potkaníka nezaobstarám a po čase ma opäť všetci potkaníci opustili a odišli na druhý svet...
Znovuzaloženie ChS...
V tomto čase je už so mňa vysokoškoláčka. Študujem v Brne a na internáte mi chýba spoločník. Preto som sa rozhodla, že si znovu nejakého potkana zaobstarám (keď človek raz prepadne potkanom- už sa to s ním vlečie po celý život :-D ).
Požiadala som o znovuprijatie do zväzu a v tomto čase už starostlivo vyberám nejakú peknú potkaniu samičku :-)